nedeľa, 26. januára 2014

Prešlo pár rokov.
Rokov pár, tak trvácnych. Bolesť neutícha, ba priam upozorňuje na svoje bytie. Občas neúnosne zosilňuje a jej prítomnosť ma ubíja. Príde tak nečakane. Podlo. V tom najlepšom. Je to od nej tak zákerne. Objaví sa iba vo forme malej, takmer bezvýznamnej spomienky, ktorá už dávno utíchla. Jej obrazec sa v pamäti rozmazáva neobnoviteľne preč. Stráca sa úplne - no v srdci ostáva. Iba malá spomienka - a dokáže tak mnoho. Tak ako On. . Tiež dokázal mnoho. Za neuveriteľne krátky čas. Vzal mi veľkú časť srdca . Navždy. Patrí už iba jemu. Neoprávnene a vnútorne sa presviedčajúc nechcene.